Pupka

Prvé dni boli najhoršie. Možno je to tak, no ja mám pocit, že namiesto toho, aby teraz už bolo len lepšie, sa to len znova zhoršuje. Prvú noc som sa šla opiť, keď ma opustil, pretože by som sa zbláznila sama. Ale bola vo mne taká zloba a nenávisť, že som chcela každú sekundu kričať hlasnejšie a hlasnejšie. Kamaráti sa ma snažili rozveseľovať ako vždy, hoci nevedeli čo sa mi stalo, smiala som sa, ale nechcela som žiť. Na internát som sa vrátila v noci opitá, ale vytriezvela som hneď ako som si ľahla do postele, nastalo ticho a bolesť zvnútra začala kričať a driapať sa na povrch. Po niekoľkých hodinách plaču som zaspala ani neviem vlastne ako. Na druhý deň som sa vykašlala na skúšku a na všetko, sadla na vlak domov a v duši plakala. V skutočnosti som však nechcela ísť domov, ale niekde medzi ľudí. Zašla som k bratrancom, že sa teda znova opijem a nachvíľu odreagujem. Nič však nepomáhalo. Všetci sa ma vypytovali čo sa stalo a začali dávať rady. "Viem, že to veľmi bolí, ale prejde to a potom si začneš užívať...viem, že máš obrovský hnev v srdci, aj mne sa to stalo, ale vydržala som, vydržíš to....sú to dva roky a ja som sa stále z toho nedostala, dúfam, že ty budeš mať rozum a nebudeš smútiť tak dlho ako ja...chápem, že mi neveríš, že to raz prestane bolieť, ale teraz sme tu s tebou, my ťa rozveselíme..." Pri týchto všetkých radách ma chytá panika, mám trpieť dva roky? Alebo ešte dlhšie? On už nechce byť súčasťou môjho života a aj keď stále je, je to už len formou bolestivých spomienok, fotiek a videí. Ja už však nie som súčasťou toho jeho života. Boli to najhoršie sviatky aké som doteraz mala a Nový rok, kedy som bola vydesená z toho, že sa mi začína ďalší rok a už vtedy som vedela, že bude len o trápení. Plakávala som týždeň v kuse, cez deň sama zavretá v izbe a v noci, v hrobovom tichu vznášali sa len moje ťažké vzlyky. Nikto to nevedel. Ležala som bezvládne v posteli a znova si premietala, čo mi povedal a prečo ma vlastne opustil, a čo mi povedali iní. Myslela som si, preboha, ja určite nepadnem až takto na dno, veď som silná. Ale už bolo neskoro. Už som na tom dne dávno bola a hoci ma v noci desili myšlienky zo samoty a veľkej bolesti, ktoré ma čakajú, neuvedomovala som si, že sa to už deje. Dusila som to v sebe, pretože som si vždy hovorila, že sa na svete dejú omnoho horšie veci a takéto trápenie je v porovnaní s nimi veľké nič, ale ani som nečakala, že to dokáže až takto silno bolieť a zožierať človeka z vnútra. Roztrasená na posteli so stiahnutým žalúdkom a silnou úzkosťou v hrudi som zdvihla mobil a urobila to najhoršie čo som mohla. Zavolala som mu. Len vtedy som opäť chytila šok, keď som si uvedomila, že sa na nič nehral pri rozchode, že mu na mne naozaj nezáleží a že je mu jedno v akých sračkách ma nechal. Ľutovala som to, pretože to bol posledný rozhovor, kedy sme sa rozprávali a ja som sa ponížila a myslela si, že to bude fungovať. Ale potrebovala som to, asi som potrebovala pochopiť, že už nie je žiadna nádej. Od toho momentu som už nečakala, že mi zavolá, ba dokonca príde, alebo ho niekde stretnem, vedela som, že je naozaj koniec a že ma nenávidí, hoci som mu ja neublížila. A začal sa môj tradičný fenomén. Začala som sa k nemu vracať do snov, do spomienok, kedy sme boli šťastní. No aj v snoch sa mi už začala strácať jeho tvár, ak sa tam objavil, bola to už len bolestivá machuľa. Stretávala som sa v snoch s jeho rodinou. S každým, s kým som sa potrebovala o tom porozprávať tam v noci bol a stál pri mne. Cez deň som bola protivná a nedokázala som vychádzať s nikým, nedokázala som ani len prehovoriť so svojou rodinou. Odpočítavala som dni, kedy sa skončia sviatky a ja odídem na internát. A tak sa mi začalo skúškové obdobie. Cestovala som na skúšky a tešila sa, že budem medzi ľuďmi. Ale ťažké skúšky mi ukazovali, že bude treba túto bolesť na istý čas vytesniť a potlačiť ju do úzadia, položiť na poličku s nápisom "Neukončené", a venovať sa štúdiu. Zo začiatku som sa nedokázala sústrediť na učenie, ale pomaly som sa to naučila... žiť ako robot, ktorý sa venuje len škole a nedokáže nič cítiť. Ale v snoch som sa stále k nemu vracala a dokonca v snoch plakala. Mesiac som sa trápila so skúškami a snažila sa predstierať, že mi na tom všetkom záleží. Pred poslednou skúškou som však vedela, že sa takto žiť ďalej nedá a tento problém musím zdvihnúť z poličky a popasovať sa s ním. A som tu. Je to už vyše mesiaca, čo som s ním naposledy hovorila. Nastalo vo mne obdobie, kedy som si pripustila nahlas aj pred ostatnými, že mi chýba a že ho chcem späť. Všetka tá bolesť, ktorú mi spôsobil je odrazu preč. Uvedomujem si ju, ale pekné spomienky mi zatemňujú mozog. Ostatní mi hovoria: "som rada za teba, že už nie si s takým idiotom... viem, že už by si sa k nemu nikdy nevrátila, lebo by si bola hlúpa keby si to urobila.... otvára sa ti toľko možností a keď ťa tento smútok prejde, budeš si šťastne užívať svoj skvelý život... neznášam ho aj za teba, ako dokáže niekto tak krutým spôsobom ubližovať...buď rada, že sa rozhodol s tebou ukončiť akýkoľvek kontakt, pretože len takto sa môžeš s tým sama vyrovnať..." Znova si uvedomujem skutočnosť, že som bez neho a nedokážem vtrepať do hlavy myšlienku, že on a jeho rodina už nikdy nebudú súčasťou môjho života. Neverím, že to tak má byť. Prečo boli v mojom živote a ja v ich toľko rokov? Len tak? Aby teraz zo dňa na deň zmizli? Bola to moja druhá rodina, nemôžeš mi ju zobrať. Naučila som sa chodiť medzi ľudí, riešiť už aj iné problémy a smiať sa, blázniť sa, ale vnútri som mŕtva. Ostatným začína vadiť, že sa bláznim a vystrájam, keď predtým mi vyčítali, že sa trápim. Tak čo mám robiť. Môžem urobiť čo chcem, hľadať milión vecí a spôsobov ako zaplniť tú dieru v srdci, nič nepomáha. Som nešťastná, nechcem žiť a ďalej sa desím budúcnosti. Koľko povinností ma čaká a ja nie som schopná sústrediť sa. Ležím v posteli a neverím, že už prešiel taký dlhý čas, že som ho nejak zvládla a že stále žijem v nočnej more. V noci plačem a stále od momentu kedy ma opustil snívam len a len o ňom a jeho rodine. Konečne sa úprimne rozprávam s jeho otcom, ktorému je ľúto, že sa to skončilo, pretože ma mal rád a bral ma už ako člena rodiny...s jeho bratom, ktorý sa mi snaží pomôcť, vysvetliť mi to všetko a ospravedlniť všetko to, čo mi kedy jeho brat spôsobil...v jedinom sne sa stretávam v úprimnom rozhovore už aj s ním, kde sa mi so všetkým priznáva a úprimne ma prosí o odpustenie. Snažím sa mu vysvetliť, že to nemal ukončiť takto, ale porozprávať sa so mnou... Tieto sny sú to jediné, čo ma drží pri živote a začínam si uvedomovať, že je zo mňa blázon. Každú noc sa opakuje to isté. Ležím a spomínam na všetko pekné, plačem, chcem kričať a chcem ho späť, idem sa zblázniť, posledné slová, ktoré v tichosti poviem pred tým než zaspím, "nikdy to neprekonám" a upadnem do spánku, kedy snívam pokračovania mojich myšlienok. To všetko ma desí. Takýto ma byť odteraz môj život? Len zničená osamelá duša, ktorá hľadá šťastie, ale už ho nenájde? Čo ak si bol ty mojou skutočnou láskou a teraz už budem do smrti sama? Neviem si predstaviť, že by som mohla niekedy niekoho milovať viac ako teba. Dala som ti všetko a ty si si to len zobral, s víťazným úsmevom si sa otočil a navždy ma opustil. Nedokážem pochopiť, že sa toto stáva vo svete každému druhému človeku. Tí ľudia, ktorí to zvládli, sú pre mňa obrovskými vzormi. Ja toto nedokážem. V jednom okamihu si vypnem city, usmievam sa, idem ďalej a v druhom mi ťa niečo pripomenie, stojím na mieste a celý svet nenávidím. Čo bude ďalej? Stretneme sa ešte niekedy? A ak áno, budeme sa aj rozprávať alebo sa mi ani nepozdravíš a dotiahneš to do konca? Vraj mám ísť do kostola, pomodliť sa a nájsť v sebe kľud. Nikdy a nikde ho nenájdem, pokým budem nahnevaná na svet. Je vo mne toľko zloby, že aj keď sa snažím v sebe nájsť to staré dobro, nedokážem to...nemám dôvod. Za čo som si toto zaslúžila?