Pupka

Už som si myslela, že som na tom lepšie. A v deň svojej narodeninovej oslavy som to aj povedala nahlas a tak som to trpko oľutovala. V najlepšej zábave som sa dozvedela, že má inú. Nikto ma nepresvedčí, že si to nenaplánoval práve tak, aby som sa to dozvedela presne na moje narodeniny, aby ma zničil znova po toľkých mesiacoch. Nevedela som to dovtedy s istotou, že ju má, samozrejme som čakala, že sa to stane. Najbolestivejšie však bolo, že to bola tá žena, o ktorej som si myslela, že je to ona a do očí mi prisahal, že nie kvôli nej ma opúšťa, že ma s ňou nepodviedol. Tak načo to všetko bolo dobré? Prečo mi aspoň poslednýkrát nemohol povedať pravdu? Aby ju snáď nejako ochránil? Je neskutočne zničujúce odrazu si uvedomiť, že ten človek, ktorému ste verili najviac zo všetkých, s vami hral celé roky len sprostú hru a manipuloval vami, využíval vás a vy ste si absolútne nič nevšimli. Rovno tam som sa zrútila. Všetko to odrazu začalo dávať zmysel. Všetko to, čo mi hovoril pri poslednom rozhovore a tým mieril na mňa, vlastne hovoril o sebe. Už bolo toho na mňa veľa. Akoby mu vadilo, že vôbec existujem, tak sa mi snaží ničiť život naďalej, aj keď je pre mňa už cudzí človek. A opäť sa snažím postaviť z toho dna, ale v poslednom čase sa dejú neskutočné veci a ja ich už ani nevládzem riešiť, ani sa nad ne povzniesť, tak len vypnem svoje emócie a mechanicky žijem. Psychika však nepustí. Akonáhle si na to spomeniem, dejú sa so mnou zlé veci. Trasiem sa, odrazu mi prepne, neviem čo so životom. Nič dobré sa nenájde a ten chlap, ktorý sa mi tak strašne páči, je mi stále menej a menej na dosah. Upadám do depresie, plačem kvôli škole, rodinným a psychickým problémom, momentálne ma zdravie začína zrádzať, žiarlivé frajerky mojich kamarátov mi vypisujú nenávistné smsky, aj keď absolútne neoprávnene. Z jednej strany milujem svoju slobodu, ale muži ma až nepríjemne obťažujú, akoby za tie roky prišli všetci muži, ktorých som nestretla. Na strane druhej mám taký blok, že nech sa mi akokoľvek páči nejaký muž, okamžite ho odbijem, nechcem sa s ním ani rozprávať. Čo všetko dokáže spôsobiť jeden brutálny rozchod. A tak mám pocit, že ešte musím pykať za to, že on mi ublížil. Sesternica mi povedala na narodeniny, že mi určite napíše gratuláciu, veď to nie je zase až také hovedo. S tým som ja samozrejme nerátala a vedela som, že mi nezablahoželá ani jeho rodina. Je možné byť až takým sebeckým "človekom"? Predsa sa len rozhodol, že mi dá nejaký ten darček a to taký, že mi zničí môj deň, keď som mala byť aspoň pár hodín šťastná. Kamarátky až neveriacky počúvajú, čo za až komická udalosť sa mi každý deň udeje. Odmietam to riešiť. Chcem len toho chlapa, pretože som sa konečne rozhodla, že som naňho pripravená. On by ma zachránil od všetkého. Nanešťastie som ho však už dlho nevidela a až chorobne ho všade vidím, sníva sa mi o ňom. Asi to robím preto, že on je jediná osoba, na ktorej môžem lipnúť, aby som sa nezbláznila. Neskoro. Takto verejne prehlasujem, že som blázon.