Pupka

Neviem, čo odo mňa chcú. Len tak sedím a pozerám do okna. Výhľad je stále rovnaký, akurát sa za oknami menia ročné obdobia. Sedieť v kresle a pozerať von oknom na meniacu sa prírodu sa už akosi stalo mojim zvykom. Utápam sa vo svojich myšlienkach, ktoré nemajú konca. Čo chcú počuť, vidieť, aké tajomstvo im mám odhaliť? V budúcnosti vidím len tmu, nedokážem opísať svoje pocity. Hovorím si: ,, Nemôžeš sa takto uzatvárať.“ Znova a znova sedím v tom tmavom kresle a v hlave si opätovne prehrávam ich slová, výčitky, zákazy a príkazy, ktorým nerozumiem. Ako to, že im nedokážem porozumieť? Veď sa tak snažím, aby to bolo fajn, urobiť všetko pre to, aby som zahliadla len kúsok zo svojej budúcnosti, našla cestu. Práve je zima, za oknom zúri fujavica. Mňa teší aspoň to, že sneží. Všetci okolo nadávajú na počasie, ale ja ho mám rada. Som rada za to, že sa teším aj z maličkostí, pretože vo vnútri cítim, že nie som až taký zlý človek. Snažím sa. Snáď nebudú moje základy až také prehnité, budem dúfať, že mám stále šancu byť lepším človekom. Som zmätená a frustrovaná. Kiežby som mohla nahlas povedať čo cítim, čo sa odohráva v mojej hlave. Život plynie rovnako pomaly. Dej v ňom sa odohráva stále dokola. Najprv škola, potom práca, malý byt, ráno, obed, večer, kreslo. Je to nudný stereotyp. Chvíle strávené premýšľaním v kresle sú mojou nechcenou tradíciou. Začínam sa zamotávať do myšlienok. Obrazy v hlave splývajú do jednej veľkej machule. Chcem to zmeniť. Kto mi pomôže? Každodenná otázka mojich kolegov „ ako sa máš?“ , mi prinesie na pery falošný úsmev a rovnakú odpoveď „ výborne“. Nepotrebujú to vedieť.