Denník plačúceho srdca 11
06.07.2014 18:00:16
Už prišla búrka. Keď si človek myslí, že je v období, kedy to už nemôže byť horšie, mal by vlastne ďakovať, pretože neskôr pochopí, že vždy môže byť horšie. A zase som si povedala, - a to som si myslela, že už nemôže byť horšie. Mimoriadne ťažké obdobie ma dostalo do zložitej životnej situácie, kedy hľadám cestu ako utiecť alebo všetkému čeliť, nič však nenachádzam. Prosím o zázrak či kúsok šťastia, neprichádza. O svojom bývalom neviem už pár týždňov absolútne nič, jeho rodinu pravidelne stretávam, ale s kamennou tvárou ich obchádzam a netrápi ma, či ma videli. Teraz sú to už naozaj cudzí ľudia. Letné prázdniny sú obdobím, kedy sa znova všetci stretávajú po dlhšom čase a samozrejme mám opäť na dennom poriadku odpovedať ľuďom na otázky týkajúce sa jeho, nášho rozchodu, či jeho priateľov a môjho psychického stavu. A tak mi ho tlačia do myšlienok, rany sa nechcú hojiť. Po dlhom dlhom čase sa mi o ňom aj preto snívalo, našťastie sen si nepamätám. Snívalo sa mi však aj o tom chlapovi, ktorý sa mi páčil, no toho už neuvidím. Život mi priniesol obrovskú životnú skúšku a teraz môžem povedať, že som na absolútnom dne, nič mi neostalo. A bývalého z duše nenávidím za to, že ma opustil, lebo teraz by mi najviac pomohol a objal ma, pretože objatie je to čo mi v poslednom čase veľmi chýba. Toto skúškové obdobie, ktoré som pred pár dňami ukončila sa nieslo v znamení ďalšej mojej tragédie a tak môžem so stlačeným srdcom povedať, že sa "teším" na to ďalšie. Tým najhorším faktom však asi je, že ten parchant mi neskutočne chýba.
Komentáre