Pupka

Nemôžem im to urobiť. Nemala by som. Ale veď občas musím myslieť aj na seba. Dostala som sa do zapeklitej situácie a teraz váham, čo robiť. Bolo to asi pred šiestimi rokmi, čo som našla tých správnych ľudí na svoju kapelu. A ani som ich nemusela hľadať, lebo patrili medzi mojich najbližších priateľov, vlastne si nemôžem ani privlastniť práva za vytvorenie kapely, pretože sme sa do toho zapojili všetci. Spolu sme sa podieľali na každej drobnosti, ktorá sa týkala kapely, dokonca aj na názve. Black Pretzels... takto sme pomenovali kapelu hneď na začiatku a už sme to nemenili, hoci nám párkrát ten názov prišiel divný a nezmyselný, ale reprezentoval a opisoval nás; kruh priateľov, ktorí spolu trávili od detstva veľmi veľa času, a na každom našom stretnutí nesmeli chýbať praclíky; tie sme milovali. Prečo čierne praclíky? Pretože ako to už býva zvykom u každého dospievajúceho človeka, mení veľa názorov, štýlov a skúša všetko možné. Ako štrnásťroční mladí ľudia, ktorí sa hľadali, sme nakoniec ukotvili. Spájalo nás aj to, že sme všetko skúšali spoločne a tak nás veľmi oslovil rock či tvrdšie hudobné žánre. Ani sme si to asi neuvedomovali, ale zbožňovali sme čiernu farbu ako to už býva pri tvrdšej hudbe zvykom, nikdy sme to však nepreháňali. Tak preto Black Pretzels. Boli sme piati a všetci sme sršali talentom. Čo sa týkalo hudobných nástrojov, nehrali sme len na jednom, ale každý vedel hrať na všetkom možnom. Keď som bola malá, hrozne som sa hnevala na rodičov, že ma prihlásili na hodiny gitary, ale po čase som si začala uvedomovať, že je to dobrá vec a teraz som im za to vďačná. Vďaka hudobnej škole som si vlastne našla svoje rovnako talentované spriaznené duše, pri našich stretnutiach nikdy hudba nechýbala. Časom sme spríjemňovali rodine a priateľom spoločné chvíle hudbou, spevom či tancom, dokázali sme hrať na hocičom aj keď sme so sebou nemali hudobné nástroje. Bolo nám fajn, pred známymi sme nikdy nemali trému, ani sme si nemuseli "koncert" pripravovať dopredu. Nemali sme vyhranený žiadny konkrétny žáner, hrali sme naše obľúbené piesne, či piesne na želanie. Bola som obyčajným dievčaťom, ale vďaka hudbe som sa cítila byť výnimočnou. Rodičia by mi zniesli aj modré z neba, vždy ma vo všetkom podporovali. S o dva roky starším bratom sme vždy vystrájali a všetko ničili, ale rodičia nám zakaždým odpustili; nikdy neboli prísni, vedeli nás veľmi dobre motivovať a s bratom Frederikom sme dosahovali naše najvyššie ciele. S Fredom sme vždy mali a máme stále mimoriadne dobrý vzťah. On hrá na klavír, už doma sme spoločne koncertovali a neskôr som chodila za bratom do skúšobne jeho kapely počúvať, učiť sa a nakoniec aj hrávať. Fred vždy hovoril svojim kapelníkom: - Z Hany raz bude veľká hviezda, musíme ju zobrať k nám, kým ju neuchmatne niekto iný. Ale ja som nechcela byť ich novou členkou, bolo mi blbé vtrieť sa do už zabehnutej kapely, cítila by som sa tam zbytočne a nepríjemne. Hoci som pri každej návšteve ich skúšobne niečo zahrala, aj zaspievala. Nemávala som trémy, ani som nebola hanblivá, Fredovi kapelníci boli dobrí kamaráti, jednoducho sme sa vždy bláznili. Bezstarostné detstvo a puberta, veľa kamarátov, vždy úsmev na perách; vždy som bola vďačná za svoj život. Cez leto som chodievala so svojimi hudobnými priateľmi do táborov a tam sa aj zrodila naša veľká myšlienka... založiť kapelu. Nerozmýšľali sme však, aký štýl budeme hrať, ani či budeme skladať hudbu sami alebo sa zameriame na covery piesní, či sa zameriame na konkrétnu kapelu v podaní revival. Len sme tak uvažovali a čuduj sa svete, na to aké to bolo všetko nedomyslené nám to takto fungovalo. Hrali sme aj svoje ale aj cudzie piesne. Najhoršie bolo, keď sme začali koncertovať a všade od nás chceli aký žáner hráme, ťažko sa to vysvetľovalo. Už to na svete tak chodí, že všetci musíme byť zaškatuľkovaní. Všímali sme si, že ľudí dosť hnevalo, že sa nevieme zaradiť. Ale prečo by sme mali? Kde bolo písané, že to tak musí byť? Nakoniec sme sa predsa niekam zaradili, ale len preto, lebo to od nás vyžadovali. Život nás tak nejak spojil dokopy sám, nemuseli sme sa hľadať. Ja, Táňa, Johny, Marek a Maťo sme mali bezkonfliktné vzťahy; aj keď to medzi nami zaškrípalo hlavne v začiatkoch v období puberty, kedy nešlo len o to, že sme sa nevedeli dohodnúť na veciach týkajúcich sa kapely, ale keď sme sa navzájom riešili; chlapci si nás začali všímať iným spôsobom než obvykle a my s Táňou sme vedeli, že naše vzťahy s chlapcami nebudú nikdy viac ako priateľské, a tak sme sa občas hádali. No vždy nás to rýchlo prešlo a po šialenej puberte sme dostali rozum a sústredili sme sa len na utužovanie našich vzťahov a kapelu. Boli sme si dobrými radcami a vŕbami pri prvých láskach a rozchodoch, všetko sme tak nejak prežívali spolu. Väčšinu času sme boli zašití v skúšobni, ktorú nám postavili moji rodičia a tam sme sa zdokonaľovali. Vyššie sme sa dostali hlavne vďaka môjmu bratovi, pretože ten za nás celý čas bojoval a snažil sa nás dostať na každý malý koncertík, kde bola pozvaná aj jeho kapela. Postupne ako sa zlepšovala Fredova kapela, tak šla hore aj naša a Black Pretzels bola neskôr predkapela predkapely môjho brata, neskôr nás na podujatia už organizátori sami volali a nakoniec sme postúpili zarovno s Fredovou kapelou a boli sme predkapelou. V našom meste sme skoro každý piatok niekde hrávali. Lenže ako sme stále šli vyššie, začali sa v nás prebúdzať obavy a dokonca u niektorých z nás tréma, čo nebolo zvykom. Takto vysoko sme boli aj vďaka Marekovi, ktorý skladal texty ako o život. Sám nevedel kde sa to v ňom zobralo a s Maťom k textom hneď vymýšľali aj hudbu, Johny s radosťou zaspieval všetko čo sme mu nachystali, vedel dokonca krásne improvizovať, ak mu vypadol text. Takto to šlapalo dlhé mesiace, až nám rodičia začali vyčítať, že sa nesústredíme na školu. Preto sme si určili počet koncertíkov do mesiaca a snažili sme sa byť aj dobrými študentmi. Keďže nás obavy nepustili vyššie, hrávali sme takto roky a nesnažili sme sa uvažovať o postupe. Cez letné prázdniny sme mali vždy nabitý program, a fantasticky sme si ho užívali, niečo málo zarobili, vylepšili hudobné nástroje... a potom sme cez školský rok zase preriedili počet koncertov a boli sme v poslednom ročníku strednej školy; Zmaturovali sme a čakali na odpovede z vysokých škôl. Pri tomto však nastali veľké hádky medzi nami, pretože nie všetci sme chceli ísť na rovnakú školu a nechceli sme sa rozísť. Prišli sme na kopromisy a každý sme ostali na školách bližšie k nášmu domovu. Každý víkend sme na sebe makali v skúšobni, cez skúšky sme sa skoro vôbec nestretávali a už ani koncerty sme nejako nemali; nemali sme na ne čas a pre časté odmietanie sa samozrejme stalo to, že nás prestali volať. Nejak sme tušili, že to nepôjde vždy ako po masle a cez ten prvý ročník sme sa odcudzili, teda ja s Táňou a Johnym nie, pretože sme navštevovali rovnakú univerzitu, ale Marek s Maťom neboli s nami. A tu sa už dostávame do prítomnosti.